moniicka

Okno sa rozletelo na tisícky drobných úlomkov. Biely rám popraskal. Vo vnútri starej veže nastala panika. Na zemi ležalo dievčatko, maličkými rúčkami si zakrývalo uši a vrieskalo. Chcela som pomôcť, no pribehol k nej postarší muž a trhnutím ju umlčal. Vzal ju na ruky, čosi jej povedal, upravil si kravatu a zaradil sa do davu. Ľudia nevedeli, ktorým smerom sa rozutekať. Zmätene si šliapali po nohách, narážali do seba a kričali. Nerozumeli tomu, čo sa práve udialo v ich inak pokojných a sebeckých životoch, zakonzervovaných v odporných plechovkách plných mylných predstáv a falošných nádejí. Zrazu im do nich vrazil hrdzavý otvárač a ich pohodlie sa rozplynulo. Iba tak.

Sedela som vo vlaku so slúchadlami v ušiach a hľadela von oknom. Snažila som sa nemyslieť na bolesť, ktorú som cítila. Na človeka, ktorý ma práve opustil napriek tomu, že som mu venovala všetko, čo som mala. Utrela som si slzu a celú svoju energiu sústredila na výhľad. Krajina, ktorú som tak milovala sa mi mihala pred očami. Pohľad na ňu ma však desil. Nenávidela som všetkých, ktorí toto spôsobili. Bolesť. Špina. Choroby. Miesto prírody, ktorá mi mala vyraziť dych som pozerala na továrne . Dym z ich komínov znečisťoval vzduch, ktorý sme dýchali. Čierne skládky rozkladajúceho sa odpadu zaberali pôdu, ktorá nás mala živiť. Zatvorila som oči a predstavovala si svet, ktorý sa neničí. Svet, v ktorom neexistuje nedostatok pitnej vody a toxické ovzdušie. Svet bez bohatých a chudobných, bez mocných a slabých. Svet bez náboženstva. Ten, ktorý existoval iba v mojich snoch.